Domáce násilie, zahraničné zásahy a ochrana slovenských detí v zahraničí
Jednou z hlavných tematických línií konferencie DIEŤA JE DAR, NIE TOVAR bola prednáška Cesta do (ne)známa, ktorú som predniesla ja – Dagmar Szabó, zakladateľka Lúč pre dieťa a Sunray for Children.
Táto téma vznikla z mojej dlhoročnej práce s rodinami a deťmi, ktoré sa ocitli v zahraničí v krízových životných situáciách. Zamerala som sa na realitu Slovákov žijúcich mimo Slovenska a na momenty, keď sa osobný príbeh stretáva s neznámym právnym, sociálnym a kultúrnym systémom – často bez dostatočných informácií, ochrany a podpory.
Keď sa život v zahraničí zmení na boj o dieťa
Migrácia za prácou či lepšími životnými podmienkami je dnes bežná. No v prípade rozpadu rodiny, domáceho násilia alebo zásahu zahraničných inštitúcií sa môže cesta za novým životom veľmi rýchlo zmeniť na cestu do (ne)známa.
Vo svojej prednáške som poukázala na konkrétne situácie, s ktorými sa slovenské rodiny v zahraničí stretávajú – často nepripravené, vystrašené a bez odbornej pomoci.
Domáce násilie a tvrdý postup zahraničných orgánov
V prípadoch domáceho násilia existuje výrazný rozdiel medzi postupmi na Slovensku a v zahraničí.
Ak obeť dlhodobo zotrváva v násilnom vzťahu, zahraničné inštitúcie to často vyhodnocujú tak, že aj ona nesie zodpovednosť za ohrozenie detí. V praxi to znamená, že obeť aj agresor sú posudzovaní ako potenciálne rizikoví rodičia.
V momente, keď školské zariadenie, polícia alebo sociálne služby kontaktujú rodinu, rodičia reagujú prirodzene strachom a neistotou. Práve strach a nesprávna komunikácia však často vedú k eskalácii situácie.
V mnohých krajinách je postup veľmi tvrdý – dieťa je okamžite odobraté a až následne sa preveruje vina alebo nevina rodičov. Tento proces môže trvať šesť mesiacov až niekoľko rokov, počas ktorých je dieťa odlúčené od rodiny.
Problémy s dokladmi a dokazovaním slovenskej identity dieťaťa
Veľmi častým a mimoriadne závažným problémom je absencia dokladov. V praxi sa stretávame so situáciami, keď dieťa:
- nemá slovenské osobné doklady,
- nemá vybavený cestovný pas alebo rodný list,
- nemá potvrdený slovenský občiansky status.
V medzinárodnom konaní to výrazne komplikuje dokazovanie slovenskej národnosti dieťaťa, čo môže zásadne ovplyvniť rozhodnutie súdu a možnosť návratu dieťaťa na Slovensko.
Pomoc zo strany ambasády – a zároveň odhalenie systémových nedostatkov
Chcem vyzdvihnúť spoluprácu so Slovenským veľvyslanectvom vo Veľkej Británii, ktoré sa v poslednom období pravidelne online pripája ako pozorovateľ na súdne pojednávania. Pre rodiny to predstavuje významnú psychickú podporu a pre zahraničné inštitúcie jasný signál, že Slovenská republika prípad aktívne sleduje.
Zároveň však jeden z nedávnych prípadov ukázal, že náš systém stále nie je pripravený na návrat detí zo zahraničia.
Po dlhom súdnom procese bolo dieťa zverené do opatery starej mamy a súd povolil transfer na Slovensko. Po prílete sme si všetci vydýchli.
Na druhý deň sa však na území Slovenskej republiky objavila britská sociálna pracovníčka, ktorá sa snažila dieťa sprevádzať do miesta bydliska a následne kontrolovala rodinné pomery.
Tento prípad jasne ukazuje, že Slovensko nemá vypracovaný moderný a jednotný mechanizmus prevzatia dieťaťa do svojej jurisdikcie.
Potrebná zmena – jasný a rýchly postup pri návrate dieťaťa
Od roku 1989 sa svet výrazne zmenil. Rodiny sa presúvajú medzi krajinami, vznikajú medzinárodné rodiny a cezhraničné prípady už nie sú výnimočné. Napriek tomu naše postupy túto realitu stále dostatočne nereflektujú.
Navrhujem preto, aby pri návrate dieťaťa zo zahraničia:
- bol už pri prílete prítomný CIPC alebo iná určená slovenská inštitúcia,
- dieťa bolo bezodkladne prevzaté do slovenskej jurisdikcie,
- bola ukončená právomoc zahraničných sociálnych služieb,
- zabránilo sa neoprávneným zásahom zahraničných pracovníkov.
Je potrebné zdôrazniť, že sociálny pracovník má právomoc výlučne na území svojej krajiny. Výnimka je možná len na základe oficiálnej žiadosti cez Ministerstvo spravodlivosti SR. V opačnom prípade ide o protiprávny zásah.
Záver
Zo skúseností vyplýva, že slovenské deti žijúce v zahraničí potrebujú lepší systém ochrany, rýchlejšiu dostupnosť informácií a jasné prepojenie slovenských inštitúcií.
Počet návratov detí síce zatiaľ nie je vysoký, no má stúpajúcu tendenciu. Práve teraz je preto čas meniť naše postupy.
Dieťa je dar, nie tovar.
A našou povinnosťou je chrániť tento dar – doma aj za hranicami.
Poďakovanie
Tento príspevok Cesta do (ne)známa mohol byť realizovaný vďaka finančnej podpore Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí.
Úprimne ďakujeme za podporu aktivít, ktoré poukazujú na zložitú realitu života slovenských rodín v zahraničí a prispievajú k ochrane práv detí aj za hranicami Slovenskej republiky.
Dagmar Szabó